Prekvapilo ma to, veď fotografie zvyčajne nerozprávajú. Tváril som sa však, akoby ma to neprekvapilo, a pokojne som fotografii odpovedal:

"Ahoj, ujde to. Aj keď odvtedy, čo si zomrel, nevidím už na svete toľko krásy ako kedysi."

"To preto, lebo starneš. Aj ja som zamladi videl ostro ako jastrab, no teraz už pracujem s lupou a potrebujem čoraz silnejšiu."

"Ako to myslíš, že teraz už pracuješ s lupou?" začudoval som sa a tentoraz
som už svoje prekvapenie neskrýval. "Ty ešte vždy, aj tam, na druhom svete, pracuješ?"

"No a? Musím pracovať aj tu! Veď sme si predsa po Modrej a Zelenej sľúbili, že urobíme pre deti ešte jednu farebnú rozprávkovú knihu. Voľného času tu mám dosť, nuž som už vopred nakreslil obrázky k rozprávkam, ktoré ty ešte iba napíšeš."

"Albín!" zvolal som. "Si ozaj šikovný, keď dokážeš ilustrovať aj rozprávky, ktoré som ešte nenapísal. No ja taký šikovný nie som. Ako mám napísať rozprávky k obrázkom, ktoré si nakreslil na druhom svete, keď ich na tomto svete nevidím?"

"Uvidíš ich, keď sa znova a lepšie pozrieš na obrázky, ktoré vidíš."

"Ako to myslíš – znova a lepšie?"

"Cez moju lupu, práve ti ju hádžem," povedal Albín, a pretože v tej istej chvíli začalo vonku pršať, oknom mi rovno do dlane vletela prvá dažďová kvapka.

Priložil som si tú kvapku k oku a začal som si cez ňu znova a lepšie prezerať obrázky nielen v Modrej a Zelenej knihe rozprávok, ale aj v mnohých ďalších knihách, ktoré zanechal Albín Brunovský na tomto svete a ktoré som si, jednu po druhej, povyberal z knižnice.

A naozaj!

Zrazu som cez lupu tej čarovnej dažďovej kvapky uvidel nové rozprávky aj tam, kde som ich predtým nevidel.

Niektoré sa skrývali v dôkladne nakreslených záhyboch rukávov a sukní. Vždy som sa čudoval, prečo si Albín dáva záležať na bezvýznamných záhyboch šiat skoro viac než na ľudských tvárach. Konečne som to dnes pochopil. Tak ako kartári skrývajú niekedy do rukávov esá, on v záhyboch šiat chystal tajné skrýše pre budúce rozprávky.

A nielen v záhyboch šiat. Chystal ich všade.

Nové rozprávky som zrazu našiel aj za stuhami klobúkov a v drapériách na oknách.

A konečne som pochopil aj to, prečo Albín tak rád kreslil záhrady a prečo do každej vždy nakreslil toľko lístia – nové rozprávky som našiel aj v tom lístí.

A ďalšie v oblakoch! Preto on tak rád kreslil oblaky! A bodaj by nie, keď iste už zaživa tušil, že mi po smrti pošle po jednom oblaku svoju lupu.

A ďalšie vo vlnách vlasov! A nielen vlasov!

Albín pamätal aj na to, že z oblakov prší a nové rozprávky môžu spŕchnuť do morí a riek – nuž rátal s rozprávkovými skrýšami aj pri kreslení riečnych aj morských vĺn. Hľa, stačí, aby som sa cez jeho lupu pozrel na jednu riečnu vlnu – a čo to v nej vidím? Vlní sa v nej nová rozprávka o dunajskej víle. A pozriem sa na inú...

"No?" prerušil moje pozeranie Albínov hlas. "Musím sa už pomaly odmlčať. Kým sa odmlčím, chcem vedieť, či si spokojný a či už vieš, o čom napíšeš tretiu knihu rozprávok?"

"Teraz už viem," zvolal som. "Len skôr, než sa odmlčíš, mi ešte prezraď, ako si s ňou potom poradia deti? Ako v nej, keď bude napísaná a vytlačená, uvidia tvoje obrázky? To vari každému z nich osobitne pošleš takú istú čarovnú kvapku, ako si poslal mne?"

"Deti nijaké čarovné kvapky nepotrebujú," zasmial sa Albín. "Deťom na to, aby videli všetky moje obrázky, stačia aj celkom obyčajné detské oči. Nuž pracuj, a nech sa ti darí!"

"Počkaj ešte chvíľu," zvolal som, keď som videl, že Albínovej fotografii už prestáva byť do reči. "Ešte si mi nepovedal, ako by sa podľa teba tá naša tretia kniha rozprávok mala volať. Vyhovovala by ti žltá? Alebo si myslíš, že deťom by sa viac páčila ružová?"

"Aj farby nechaj na deti! A nám dvom stačí, keď sa bude volať Čiernobiela," povedal Albín, a jeho fotografia sa odmlčala.

Plním teda jeho želanie, milé deti, a nechávam to všetko na vás.

To na Albínovo želanie sa táto kniha volá Čiernobiela kniha rozprávok.

Kniha s ilustráciami Albína Brunovského práve vychádza vo vydavateľstve Virvar.

(Ne)rozprávky

„Cítil som sa pri jej písaní slobodnejší, než kedysi,“ hovoril v nedávnom rozhovore pre SME Feldek. A pritom už Modré a Zelené rozprávky boli viac o voľnosti a prekračovaní hraníc toho, čo sme si pod rozprávkou predstavovali. Rovnako aj teraz – autor je postavou, rozprávačom aj mužom svojej ženy Oľgy, ktorú občas počúva spoza dverí, ako hovorí rozprávku vnúčatám a potajme ju zapisuje.

Rozpráva sa s hovoriacou fotografiou Albína Brunovského, dodáva slová k rozprávkam, ktoré sa už skončili a iné sa končia bez toho, aby sa vlastne poriadne začali. Píše aj o tom, že niektoré vlastne nie sú rozprávkami – veď každý rok sa predsa ďalšie a ďalšie dievčatá na celom svete stávajú Popoluškami so zlatými kľúčikmi od auta. To, či sa potom naozaj všetky stretnú na celosvetovej súťaži Popolušiek a deň pred finále sa napchávajú zákuskami v kaviarni u Rolanda, je už na čitateľovi.

Farba, ktorú vidíš

Tým čitateľom vôbec nemusí byť dieťa. Veď jednou zo základných podmienok, ktoré si ich autor určil už dávno, bolo najmä to, aby detská literatúra obsahovala všetky kritériá literatúry pre dospelých.

Stále sú v nej čary a tajomstvá. Presne také, aké sú v ilustráciách Brunovského. Dá sa na ne dívať hodiny a nachádzať v nich drobné detaily. Kúsky reality, nepochopiteľných náhod a nezdôvodniteľných stretnutí.
Čiernobiele rozprávky možno začali vznikať v hlavách autorov už dávno, odohrávajú sa však teraz. Čert so šiltovkou na hlave stopuje, mravčí kráľovský pár vysedáva na vrchnákoch od piva, veď sú predsa zlaté.

Napokon tie rozprávky nie sú iba čiernobiele, tak ako nie sú ani naše dni. Záleží len od toho, či ešte máme chuť vidieť ich farebne.

http://kultura.sme.sk/c/6183649/krali-co-sedia-na-pivovych-vrchnakoch.html#ixzz1guoe8PaU

Nasledujúce texty pod názvom Rozprávky starej lode a Rozprávka o Andersenovi a Dunajskej víle sú inšpirované osudmi slávnych autorov. Prvý z nich je imagináciou na tému Jean Arthur Rimbaud. Rozlúštenie prísť nemusí v podobe priezviska a básnického údelu postavy. Podstatným sa stáva to, čo možno ani nebolo. Pretože rozprávky rady snívajú o lodiach. V texte venovanom Andersenovi Feldek dôvtipne kombinuje príbeh života rozprávkara so svetom postáv, ktoré sám vytvoril. Rozprávku rafinovane približuje a vzďaľuje od osnovy literárnej histórie. Do Troch krátkych rozprávok autor ukryl úctu k slovu (Roz právka o bodkevodke), inšpirácii (Rozprávka o dobrej rannej myšlienke) a pokoru pred fikciou (Rozprávka o hviezde Angelike). Závereč nú časť knižky tvorí Feldekovo prebásnenie Povesti o krásnej Ašme, veršovaného eposu ázijského národa Sani. Ukazuje ďalší autorov, nevyhnutne tvorivý spôsob prístupu k rozprávkovému námetu

Rozhovor s prozaikom, básnikom Ľubomírom Feldekom o knižnej novinke Čiernobielej knihe rozprávok s ilustráciami Albína Brunovského...

Čiernobiele rozprávky - mp3

http://www.rozhlas.sk/spravy/Ciernobiele-rozpravky?l=1&i=26818&p=1