Dá sa to robiť milión spôsobmi, ale najťažšie dobre

Alebo diskusie o živote – takýmito sú najmä prvé z rozhovorov v knihe. Milan Laluha či Rudolf Fila už z titulu svojho veku na ne "majú právo". Rudolf Fila nehovorí však len o živote. Rozvíja napríklad svoju teóriu o gýčiaroch a uplatňovaní šikovnosti v praxi. Práve pohľady na kresličské remeslo – manuálnu zručnosť sa rôznia. Niektorí – ako Juraj Bartuzs tvrdia, že "keď chce byť niekto profesionálny výtvarník, mal by ovládať základ. Môže niečo porušiť vedome, ale nie preto, že to nevie," iní na odkresľovanie a modelovanie počas prípravky na VŠVU spomínajú s nechuťou.

Od zručností sa prechádza k diskusiám o abstrakcii a realizme. Tejto téme sa Doričová venuje v rozhovore s Vladimírom Ossifom, ktorý sa abstrakcii ako jeden z mála slovenských maliarov venuje. Tvrdí, že medzi "abstrakciou a dekoráciou existuje krehká hranica," – divák, ktorý nemá "napozerané" ju obyčajne vníma len cez farbu. Rozoznať dobrú abstrakciu od nevydarenej je nesmierne ťažké. Téma sa vracia v rozhovore s Ivanom Csudaiom, ktorý tvrdí, že u nás nie je abstrakcia vnímaná pozitívne, pretože neexistuje reálna tradícia.

Ateliér?

Celkovo sa však rozhovory, či skôr záznamy zo stretnutí, v Slovenských ateliéroch, nezaoberajú téoriami umenia – sú osobnejšie. V odpovediach na jednoduché otázky o procese tvorby a (ne)spokojnosti s ňou sa prejavuje osobnosť výtvarníka. Často jeho či jej postoj vidieť v obrazoch a grafikách. Inokedy si videné a vypovedané protirečia.

Napríklad Robert Bielik, ktorého maľby by mohli byť dielom perfekcionistu (výrez jeho obrazu na začiatku tohto textu), sú v konečnom dôsledku komplikované najmä preto, že ich autorovi inak "nemá ako ujsť čas". Z ilustrácií Mareka Ormandíka na druhej strane cítiť energiu a vtip. On sám priznáva, že maľuje rýchlo a je pre neho veľmi ťažké, aby sa bral vážne.

Doričová s Brunovským nahrávali rozhovory väčšinou v ateliéroch. (Až na výnimku Vladimíra Havrillu, ktorý hneď na začiatku napadol koncepciu knihy a odmietol sa fotiť pri svojich veciach). A samozrejme je tento priestor – ateliér, témou, pri ktorej začínajú, a ku ktorej sa vracajú.

Snáď najlepšie význam miesta, kde možno tvoriť, vyjadrila Klaudia Kosziba – "Mať možnosť odstupu a nárok na vlastný mentálny aj fyzický priestor, ktorý s takým druhom činnosti, ako je maľovanie, súvisí, je dosť podstatná vec."

Každá doba má svoje prejavy… len ide o to, či sú ešte výtvarným umením

V každom prípade sú Slovenské ateliéry vydareným pokusom o zmapovanie slovenského výtvarného prostredia v širokom časovom priestore v netradičnom (nekatalógovom/neslovníkovom) formáte. Čitateľovi zbytočne nepodsúvajú jeden spôsob videnia, čo sa často stáva pri monografiách. Práve naopak, jednotlivé problémy, ktorým výtvarný život na Slovensku čelí, má možnosť vnímať z rôznych strán a vytvoriť si svoj vlastný – "obrázok".

Život ateliérov

"Rytmus dychu, melódiu reči, hustotu cigaretového dymu, chuť vody či vína a najrôznejšie vône som cez klávesnicu prepašovať nedokázala," hovorí v úvode spoluautorka Denisa Gura Doričová, "dúfam však, že zapísané slová zakonzervovali iné dôležité veci: stav mysle, tok myšlienok, typické výrazy, charakter spomienok, životnú spokojnosť či zatrpknutosť, tvorivú nechuť alebo nadšenie."

Jej slovami by sa dala v skratke charakterizovať celá kniha. Naozaj iba v skratke. Bola by však  škoda zovšeobecňovať rozhovory, na ktoré sa preniesla veľká časť spomínanej "váhy". Prišli by tak o to ťažko uchopiteľné čaro, fluidum, dušu, mágiu, tajomno. Aj tie sa v rozprávaniach s výtvarníkmi často skloňujú.

Len žiadnu žurnalistiku

"Diktafón je diablov výmysel. Prišli ste robiť špionáž?" pýta sa dvojice autorov Bohdan Hostiňák. Každý z rozhovorov je niečím špecifický, no v prvom rade - autentický. Autori do nich predsa len prepašovali všetky spomínané chute a vône. Možno preto, lebo jedným z Brunovského kritérií bolo: "Len žiadnu žurnalistiku." Chcel sa vyhnúť slovným súbojom za každú cenu a trval na nekrátených odpovediach.

Vznikli tak skôr hovory ako rozhovory. Nemajú presný začiatok a mnohé ani koniec. Stále prebiehajú, niekde uprostred sa zastavia, lebo "nedali by ste si kvapku koňaku?", "ani kávu alebo trochu vína, ste tu autom?", "nie je vám chladno, môžem zavrieť okno," a pokračujú ďalej.

Po prečítaní desiatky, dvadsiatky sa podobné spestrenia už môžu javiť ako opakovania starého fóru, tentoraz však spoľahlivo fungujúceho. Asi preto, že vôbec nejde o vtip. "Duely výtvarník verzus výtvarník majú celkom inú príchuť ako hovory výtvarník verzus teoretik či novinár," hovorí Doričová na margo občasných doplňujúcich otázok Brunovského počas rozhovorov. Doričovú môžeme v tomto prípade  pokojne zaradiť medzi výtvarníkov.

Kolobeh učenia

Z otázok sa nestáva začarovaný kruh. Skôr špirála stále sa doplňujúcich pohľadov na vyvíjajúce sa udalosti. Rozhovory sú v knihe zoradené chronologicky. Začínajú sa Vierou Kraicovou (nar. 1920) a končia sa Michaelou Rázusovou-Nociarovou (nar. 1976).

Na poslednej strane je menný zoznam. Môžete začať čítať podľa osobných preferencií či sympatií. Neskôr však zistíte, že nemožno vynechať ani jeden. Až príliš spolu súvisia. Spájajú ich roky na Strednej škole umeleckého priemyslu,  mená pedagógov od Jána Želibského, Jána Mudrocha, Dezidera Millyho, Petra Matejku, na ktorých spomínajú oni -  Rudolf Fila, Ján Berger, Rudolf Sikora, Daniel Fischer, Ivan Csudai - ktorí sa sami stávajú pedagógmi ďalších - kolobeh.

Ďalší ako Alexander Ilečko nechceli učiť. "Vytvoril som si ateliér, kde som zvrchovaným človekom," hovorí. "Ten záväzok, že musím prísť načas, či mám náladu, alebo nemám náladu, musím sa prispôsobiť, mi nevyhovoval."

Udával si ma?

A hoci autori nechceli zachádzať do konfrontácií, predsa sa im nedalo úplne vyhnúť. Prečo aj? Načo sa zbytočne tváriť, že medzi umelcami nedochádzalo a nedochádza k žabomyším vojnám a názorovým rozdielom? Bez ich objasnení alebo aspoň pokusu o ne by bol obraz ich svetov neúplný. Každý má nárok ponúknuť svoj kus reality, záleží len na nás, do akej miery ju prijmeme za realitu objektívnu. Treba sa ďalej pýtať, i keď nie všetky otázky sa kladú jednoducho: "Ako môžeš diskutovať s kamarátom, s ktorým si strávil dvadsať rokov, a opýtať sa ho: Udával si ma?" potvrdzuje Jozef Jankovič.

"Maľovanie považujem za dialóg a ten sa dá viesť prakticky donekonečna," hovorí Rudolf Fila. Aj dialógy s výtvarníkmi (a mnohými ďalšími, ktorí v knihe nedostali miesto) by sa dali viesť ďalej ako po poslednú stranu tejto knihy.

Iba ťažko by sa to podarilo niekomu s iným prístupom, ako zvolili Brunovský s Doričovou. Veľkoryso predstavujú osobnosti, ktoré rozprávajú zväčša len svojou tvorbou. Ich špionáž do prostredí a svetov umelcov sa podarila. Bohdan Hostiňák na tému tvorby vraví: "Jednoducho, nedá sa bez nej existovať... Každá iná činnosť je pre mňa stratou času."

Kniha Slovenské ateliéry je dôkazom, že nekonečný dialóg s výtvarníkmi je možný a dôležitý. Asi by sa bez neho dalo existovať, ale to sa dá koniec koncov bez mnohých vecí. Stálo by to však za niečo?