KNIHA KAROL PLICKA: PREKRÁSNY JANKO VIRVAR, 2010
Monika Kompaníková || .týždeň || číslo 50/2010 || www.tyzden.sk

Kniha rozprávok Prekrásny Janko je kniha, ktorej vlastný príbeh by stačil na napísanie ďalšej knihy. Spletitá cesta sa začala v roku 1953, keď Karol Plicka objavil v zapadlých šumavských dedinách slovenských reemingrantov z rumunského Rudohoria. Po vojne sa z Rumunska do českého pohraničia vrátilo niekoľko tisíc Slovákov, ktorí pôvodne pochádzali zo Zemplína, Šariša alebo Spiša. Jedným z nich bol aj Karol Valíček, kŕmič a pastier dobytka na farme štátneho podniku v osade Šlegov v okrese Šumperk. Valíček rozprával rozprávky, ktoré jemu rozprávala jeho tetka a Karol Plicka jeho rozprávanie v šarišskom a zemplínskom nárečí s prvkami rumunčiny nahrával a prepisoval. Vzácny materiál, doslovné rukopisné prepisy, začal spracúvať Ivan Kadlečík, nakoniec celú edičnú prípravu vynikajúco dokončila Iva Kadlečíková. Karol Plicka zomrel v máji roku 1987 a slovenského vydania zbierky sa nedožil. Aj napriek intenzívnej práci všetkých zainteresovaných bolo potrebných viac ako päťdesiat rokov, aby sa príbeh jednej knihy uzavrel. V roku 2010 vydalo kompletnú zbierku rozprávok aj s pôvodnými ilustráciami Albína Brunovského a doslovom Ivy Kadlečíkovej vydavateľstvo Virvar. Prekrásny Janko je prekrásna knižka, ktorá sa dobre drží v dlaniach a ešte lepšie číta.

 

So slovenským folklórom, ktorý zbieral a spracovával, sa po prvý raz stretol už v detstve. Vtedy ho očaril divadelný ochotnícky súbor zo Skalice, ktorý pri jeho vystúpení v Hradci Králové sprevádzala myjavská kapela legendárneho primáša Samka Dudíka. Bol to zážitok, ktorý trinásťročného chlapca poznamenal natoľko, že o štyri roky neskôr chce uvidieť Slovensko na vlastné oči. Vypuknutie 1. svetovej vojny mu v tom zabránilo, po nej, po vzniku Československej republiky, však už svoje prvé učiteľské prázdniny trávi v Piešťanoch a v ich okolí. Sám hudobne nadaný, ešte ako chlapec spieva v slávnom viedenskom Wiener Sängerknaben, ako sedemnásťročný študuje husľovú hru u vychýreného pražského profesora Mařáka, zapisuje predovšetkým regionálne ľudové piesne. Dokonca tak precízne, že tieto zápisy oceňuje sám Leoš Janáček. V nasledujúcich rokoch svoj zberateľský záujem rozširuje i o zvykoslovie a ľudovú slovesnosť, čo neunikne pozornosti ľudí z Matice, z jej národopisného odboru, takže od roku 1923 sa stáva jej stálym spolupracovníkom. Je ním až do roku 1939, keď ho z jeho milovaného Slovenska ak už aj priamo nevyženieme ako stovky jeho rodákov, tak aspoň vypoklonkujeme. No, my ako my. Roduverní! Ešte kým sa tak stane, Karol Plicka zásadným spôsobom zasiahne do dejín slovenskej etnológie, v nejednom prípade priekopnícky až zakladateľsky. Popri zápise takmer 25 000 ľudových melódií, desiatkach osvetovo-populárnych interpretácií, ktoré podľa znalcov majú priekopnícky význam pri konštituovaní našej muzikológie, čoraz viac používa fotoaparát. Najprv preto, aby zdroj svojho záujmu zdokumentoval a tak svoje etnologické záznamy i týmto spôsobom zvierohodnil, neskôr aby špecifickým vizuálnym spôsobom prenikol do jeho vnútra. Prirodzene, predovšetkým do vnútra tých, ktorí tu stáročia vytvárali svojskú kultúru, ale i do vnútra krajiny, v ktorej sa rodili, žili a umierali. Plicka je kreatívny typ etnológa, nie je to tradičný terénny zberateľ. Je umelec, a umelecké sú i jeho fotografické výpovede. Viac než dokumentárnym svedectvom upútavajú poetickosťou, emotívnosťou, monumentálnou duchovnosťou, ktorými ten, čo ich dokázal objaviť a zachytiť - či si to uvedomoval, alebo nie – spochybňoval masarykovský čechoslovakizmus s jeho relativizovaním slovenskej národnej identity. A nielen nimi. Už v polovici 20. rokov siaha po filmovej kamere, ktorou môže vytvoriť „živé“ etnologické obrázky. Lenže opäť – ako pri fotografických záznamoch – nereprodukuje. Ide do hĺbky, k podstate. Preto jeho filmy sú viac než len etnologickými reportážami. Sú to precízne komponované filmové skladby, ktoré emotívnym spôsobom prinášajú svedectvo o existencii autentického národného spoločenstva a jeho originálnej kultúry. Ako dokazuje Zem spieva (1932), filmová obdoba literárneho naturizmu, dokonca vytvorená s jeho prvými textami, ide o suverénny autonómny umelecký tvar, ktorý upútal domácu, ale i európsku verejnosť. A to nielen svojím obsahom, ale najmä bravúrnosťou jeho filmového vyjadrenia. Kto už dnes vie, že to bol on, Karol Plicka, ktorý ako prvý slovenský filmár, isteže, českej národnosti, za film Po horách, po dolách na I. filmovom festivale v Benátkach roku 1932 získal zlatú medailu, pričom svoj úspech zopakoval aj na II. festivale prestížnym Pohárom mesta Benátok za film Zem spieva. To ocenenie musel získať, pretože dobovú európsku kinematografiu, ktorá práve v tom čase objavuje svoju zvukovú budúcnosť, doslova zaskočil tým – to si už na pomoc berieme názor znalca – že od záznamu odvekých vitálnych zdrojov rudimentárneho života dospel „k hľadaniu étosu bytia, k tomu, čo v protirečivostiach času reprezentuje večný fenomén života, jeho trvanie a vždy platné hodnoty“.

A teraz nasleduje typický slovenský paradox! Keďže Plickove filmy napriek svojej kvalite a zahraničnému oceneniu nemôžu doma v tržbe konkurovať americkým filmom, najmä ich gýčovým odnožiam, dokonca nevedia vykryť ani svoje výrobné náklady, okrem iného aj pre nie veľký záujem samotných Slovákov, ďalším Plickovým projektom je odzvonené. Jeho posledným tvorivejším činom je už len filmová reportáž Za Slovákmi do New Yorku po Mississippi, ktorú nakrútil v roku 1937 ako člen delegácie Matice slovenskej vyslanej do USA z podnetu J. C. Hronského. V súvislosti s témou tejto reportáže treba pripomenúť, že Plicka v 30. rokoch rozšíril svoj zberateľský záujem aj o ľudovú kultúru slovenských vysťahovaleckých enkláv v Rakúsku, Juhoslávii a v Rumunsku.

Kniha rozprávok rumunských Slovákov Prekrásny Janko nie je však výsledkom tejto fázy Plickovej zberateľskej činnosti. Je to iný príbeh, a hoci sa dotýka rumunských Slovákov, odohráva sa v inom čase a v inej fáze Plickovho života. Ale to je po vojne, na Slovensku sa už nehuláka Rež a rúbaj do krve..., Česi sa neženú peši do Prahy a židia sa nenakladajú do dobytčích vagónov. Plicka sa môže vrátiť, odkiaľ pred šiestimi rokmi musel odísť, keďže pár jeho matičných kolegov pravdepodobne zasiahol Salieriho syndróm. Stáva sa predsedom novozriadenej Slovenskej filmovej spoločnosti, dokonca nakrúti dva filmové dokumenty a je umeleckým poradcom filmu Varuj, ojedinelej výpovede o tom, že počas slovenského štátu nežili tu len gauneri, ale aj slušní a vnútorne slobodní ľudia. Pravdepodobne sa však udeje niečo, o čom nevieme, aj keď nie je zas ťažké domyslieť si čo, a Plicka opäť odchádza do Čiech, kde spoluzakladá Filmovú akadémiu múzických umení a stáva sa jej prvým dekanom. Prečo roku 1950 pražskú akadémiu opúšťa, či dobrovoľne, alebo vynútene, jeho biografie neuvádzajú (hoci nezabúdajú pripomenúť, že roku 1948 sa stal členom komunistickej strany), isté však je, že je to koniec jeho filmárskych aktivít. Nie však zberateľských a fotografických. Po monumentálnom súbore Slovensko vo fotografii Karola Plicku (1949) začína s prípravou veľkolepého albumu Vltava, lyrickej výpovede o prírodnom i kultúrnom fenoméne českého národa.

A tu sa začína druhá kapitola príbehu Prekrásneho Janka. Pri svojich fotografických potulkách po šumavských dedinách na hornom Povltaví Plicka na jar roku 1953 natrafil na Slovákov repatriovaných z Rumunska. Nepochybne to bol preňho šok, ako bol predtým pre samotných repatriantov, ktorí sa po druhej svetovej vojne rozhodli vrátiť na Slovensko a namiesto Zemplína či Šariša, odkiaľ pochádzali ich predkovia, sa nechcene ocitli na druhom konci republiky, v kraji, kde dovtedy stáročia žili nemecké komunity. V každom prípade je to neuveriteľná hra náhody. Spomeňme si, ešte v medzivojnovom období Plicka podnikne etnologickú cestu do enkláv rumunských Slovákov, aby zistil, či a v akej podobe funguje ich väzba s rodným prostredím, niečo ako kultúrna pamäť, no definitívnu odpoveď v podobe nezvratného, zvrchovaného umeleckého dôkazu nachádza v - Čechách! V tejto súvislosti mi prichádzajú na um Feldekove slová z doslovu k Veľkej knihe slovenských rozprávok, že ak sme prežili, ak sme si uchovali svoju reč, je to aj vďaka rozprávke. Tým nezvratným dôkazom, že časť rumunských Slovákov o svoju kultúrnu pamäť neprišla, je totiž ona. Plicka by nebol Plickom, keby po objavení niekoľkých rodín rumunských Slovákov nebol sa okamžite prejavil ako etnológ. Tak sa zoznámil s Karolom Valíčkom, ktorý je ďalšou osobnosťou nášho príbehu o Prekrásnom Jankovi. Bol to päťdesiatročný pastier a kŕmič dobytka na miestnom štátnom majetku, ktorý ho spomedzi všetkých repatriantov zaujal čudnou jazykovou zmesou šarišského dialektu a rumunčiny. Vlastne zaujal ho ani nie tým, ako rozprával, ale čo rozprával. To „čo“ bola rozprávka. Isteže na prvé stretnutie nemohlo jej byť veľa, to málo, čo si Plicka vypočul, mu však stačilo na to, aby sa o pár mesiacov k svojmu objavu vrátil. Tentoraz už aj s magnetofónom a s lingvistkou Máriou Rackovou.

Na tomto mieste by bolo vari vhodné zalistovať v knihe O Slovákoch v Rumunsku, v ktorej básnik, esejista a novinár, rumunský Slovák Ondrej Štefanko zaznamenal genézu slovenských enkláv v Rumunsku. Kvôli historickej presnosti treba dodať v dnešnom Rumunsku, pretože v druhej polovici 18. storočia, keď slovenskí kolonisti začali prichádzať do rovinatých oblastí aradskej župy, do hornatých krajov župy bihorskej a severovýchodnej Bukoviny, patrili tieto oblasti habsburskej ríši. Rumunskými sa stali až po zániku Rakúsko-Uhorska v roku 1918. Slováci sem prichádzajú v niekoľkých vlnách a z rôznych oblastí Slovenska, z Oravy, Novohradu, okolia Trenčína a Nitry, zo Spiša, Šariša i zo Zemplína, ale súčasne dochádza aj k tzv. sekundárnej kolonizácii, keď sa slovenskí kolonisti z Békešskej Čaby a Sarvaša, teda z dnešného Maďarska, usadzujú v Nadlaku, administratívnom i kultúrnom centre rumunských Slovákov, a tak rozširujú jeho slovenský ráz. Časť slovenských kolonistov zakladá vlastné roľnícko-pastierske, ale i drevorubačské osady, ďalšia časť - roľníci, baníci zo Spiša - sa nasťahuje už do oblastí obývaných príslušníkmi iných etník, kde ich zasahuje proces akulturácie až asimilácie rumunsko-maďarského rázu. V roku 1918 sa slovenská migrácia do rumunských žúp končí a nastáva opačný proces, ktorý v rokoch 1945 - 1948 vyvrchoľuje masovou reemigráciou (21 000 Slovákov) do Československa. Podľa sčítania obyvateľstva z roku 2002 žije dnes v Rumunsku 17 000 občanov slovenskej národnosti. O ich kultúrnej existencii niet žiadnych pochýb. Dôkazom toho nie je len snaha udržať folklórne spomienky na pôvodnú vlasť, ale predovšetkým úsilie rozvíjať vlastnú autorskú kultúru.

V čase Plickovho medzivojnového etnologického prieskumu bola však situácia značne odlišná. Okrem niekoľkých ľudových škôl a cirkevných zborov, ktoré už vyše stopäťdesiat rokov udržovali jazykové povedomie slovenských kolonistov, neexistovali žiadne inštitúcie, ktoré by saturovali, resp. garantovali, keď už nie rozvoj, tak aspoň záchovu ich národnosti. Z tohto dôvodu vyhliadky na národné prežitie neboli príliš veľké. Napriek tomu Plicka z návštevy slovenských rumunských lokalít neprišiel na Slovensko s ich úmrtným listom. Zistil totiž, že pred totálnou asimiláciou zachraňuje slovenských kolonistov nielen jazyk, ale aj ich pamäť, niečo ako kultúrny gén, ktorý si navzájom odovzdávajú z generácie na generáciu. Definitívne mu to potvrdil o dvadsať rokov neskôr pastier Karol Valíček, ktorý sa narodil v Rumunsku, v dedine Šarany v Bihore, a po druhej svetovej vojne sa ocitol v Čechách. Medzi rozprávaním rozprávok mu totiž povedal: „Všetky rozprávky, čo som vám rozprával, som počul od svojej tetky. Tá ich poznala veľa a veľa a vydržala ich rozprávať celé hodiny. Sedela s nami deťmi aj celú noc a rozprávala a rozprávala. Odkiaľ ich ona poznala, to vám ja veru nepoviem. Ani to, kto tie rozprávky prvý vymyslel, ani to vám neviem povedať. My sme ich len počúvali, na nič sme sa nepýtali. A teraz ich zase ja rozprávam, ako som si ich zapamätal.“ Či rozprávačova príbuzná sa tiež narodila v novom prostredí, alebo ešte na Slovensku, nevieme. Čo je však nespochybniteľné, je fakt, že Karol Valíček bez toho, aby to vedel, rozprával rozprávky svojich východoslovenských predkov. V detailoch možno v nich objaviť odkazy na nové prostredie, ako možno pripustiť i možnosť, že Karol Valíček ako každý talentovaný ľudový rozprávač rozprávkový príbeh modifikuje a variuje, jednoducho tvorí, nie reprodukuje, v podstate však to, čo Karol Plicka počúval a zvukovo zafixoval na magnetofónový pás, je autentická slovenská folklórna rozprávka. Akási „rozprávková konzerva“, ktorá si svoju jedinečnosť zachovala tak, že prenesením do iného geografického priestoru sa „zachránila“ pred autorskou literárnou konverziou, ktorá sa na Slovensku rozbehla od polovice 40. rokov 19. storočia. V tomto ohľade sú jeho zápisy skutočne unikátne, v pokušení som ich porovnávať s medzivojnovými záznamami Franka Wolmana a jeho poslucháčov zo Slavistického seminára FF UK. O to viac, že to, čo zapisoval Frank Wolman a jeho poslucháči, nemuselo byť vždy, aspoň nie všetko, originálnym nálezom, objavom, ktorý unikol pozornosti štúrovskej zberateľskej generácie v 19. storočí. Súčasne s autorskými variantmi folklórnej rozprávky, tak ako ich poznáme z Dobšinského zbierok, existuje totiž aj ich sekundárne podanie, akási folklórna kompilácia, ktorá vznikla ich spätným ľudovým prerozprávaním. Chcem tým povedať, že Plickova zbierka rozprávok získaných od rumunského Slováka je z odborného etnologického hľadiska pozoruhodná prinajmenšom v dvoch smeroch: možno na nej skúmať „pôvodnú“ folklórnu rozprávku, jej podobu pred procesom zliterárňovania, ako aj mieru kontaminácie prvkami nového, v našom prípade rumunského prostredia.

Na začiatku 40. rokov 19. storočia Samuel Reuss, náš prvý zberateľ ľudovej rozprávky, zdôrazňoval, že rozprávka podobne ako iné historické nálezy je pramenným dokladom duchovnej existencie našich predkov. Akýkoľvek dodatočný zásah do jej podoby na spôsob úpravy či podania je absolútne neprípustný, pretože je znehodnotením jej výpovednej hodnoty. Etnológ ju má zaznamenať, skúmať z rôznych odborných hľadísk, pričom - ak sa má vyhnúť predčasným, a teda i možným mylným záverom – nemal by sa ponáhľať s jej publikovaním. Plicka sa neponáhľa. Či po prácnom prepise hodín a hodín nahraného Valíčkovho rozprávania ho aj skúma, vyhodnocuje, alebo ho len archivuje, nevedno. Vlastne nevedno, či odborná verejnosť o jeho stretnutí so slovenským repatriantom z Rumunska vôbec vie. Isté je len, že roku 1975 ako osemdesiatjedenročný, teda po vyše dvadsiatich rokoch od svojho stretnutia s Karolom Valíčkom, píše do martinského vydavateľstva Osveta redaktorke Ive Kadlečíkovej: „Vážená paní Kadlečíková, odpusťte, že se obracím na Vás, nevím totiž, jestli je Váš pan choť v Martine. S doporučením mého přítele Milo Urbana rád bych se informoval, jestli by neměl chuť upravit jazykovou stránku mé obsažné rukopisné zbírky rozprávok rumunských Slováků. Jde o vzácný materiál, v němž by mohl nalézt vědecké i tvořivé uspokojení. S pozdravy Kerel Plicka. Praha 25. 6. 1975.“

Opäť malé pozastavenie. Po Karolovi Plickovi a Karolovi Valíčkovi do príbehu o Prekrásnom Jankovi vstupuje ďalšia osobnosť – spisovateľ Ivan Kadlečík. Na osvieženie pamäti siahol som po dobovom oficiálnom slovníku slovenských spisovateľov, ktorý pod názvom Encyklopédia slovenských spisovateľov pripravil kolektív autorov vtedajšieho Literárnovedného ústavu SAV. Zbytočne. Pozabudol som totiž, že v roku 1984 žiadna lexikografická príručka, ktorá by registrovala samizdatových autorov a ich diela, neexistuje, presnejšie, nemohla existovať. Ivan Kadlečík je v tom čase a bude celých dvadsať rokov perzekvovaným autorom. Ako mladý novinár a šéfredaktor Matičného čítania sa v rokoch 1968 - 1970 angažuje proti totalitnému režimu i proti vojenskej likvidácii obrodného procesu. Nerobí to v jeho centrách, angažuje sa v Martine, v Matici slovenskej, čo je horšie, než by to robil v Prahe či v Bratislave. Malé mesto vie totiž vždy s tými, čo ho nejakým spôsobom prevyšujú, v tomto prípade mravne, zúčtovať. Samozrejme, aj s úrokmi. Pravda, vo vhodnom čase, a tak len čo normalizační gauneri vycítili, že nastala ich hviezdna chvíľa, začali konať. V Matici bol prvý na rade Ivan Kadlečík, Pavel Hrúz, Tomáš Winkler, Jaroslav Rezník, Pavol Vongrej. Leteli, pretože na rozdiel od stoviek podobných – privolávam si za svedka Novomeského - neodvolali ako súdruh Galilei. Zlomiť ich mala exkomunikácia z tvorivého života, existenčné ťažkosti, trýzeň, samota. Je pravdou, že ani jeden z nich neskončil vo väzení, ale zlomte vtákovi krídla...

Ivan Kadlečík je štyri roky bez zamestnania, v Martine sa nenájde nik, kto by mu dal prácu. Jaroslav Rezník je v tej istej situácii. I on chodí od dverí k dverám, jedni sa boja, druhí nechcú. Vtedy – s tromi malými deťmi na krku, Kadlečík je v obdobnej situácii - sa rozhodne zaklopať na dvere normalizačného ministra kultúry Miroslava Válka. V liste, ktorý mi napísal, o tom hovorí: „Minister Válek ma prijal bez predchádzajúceho ohlásenia, nechal ponúknuť koňakom a kávou. Pozorne ma vypočul a tesne pred záverom asi polhodinovej návštevy povedal toto (citujem presne, lebo také niečo si človek, a zvlášť mladý, v krajnej životnej situácii zapamätá na celý život): ´Viete, už som z pozície svojej funkcie ministra obišiel všetky okresy na Slovensku, ale v Martine som nebol a ani nepôjdem. S martinskými súdruhmi totiž nie je rozumná reč. Myslia si, že keď nám nechávajú mladých schopných ľudí na ulici, robia bohvieakú službu socializmu. Robia mu medvediu službu. A ja sa bojím, že socializmus raz na to doplatí.´ Toto je pravda, dodáva môj priateľ, akože je Slniečko nado mnou. Prečo sa ku mne takto zachoval, to sa už nikdy nedozviem. Neboli sme priatelia, nikdy sme spolu nepopíjali, nebola tam ani konfesionálna zhoda, ani nič iné. Myslím, že za tým bola čistá človečenskosť básnika...“

Vybočenie k Válkovi sa môže zdať nepatričné, pri Ivanovi Kadlečíkovi dokonca až netaktné, každý je predsa na opačnej strane, malo však doložiť martinskú situáciu šéfredaktora Matičného čítania. Paradoxom, ďalším v tomto rozprávaní, však je, že Miroslav Válek do nášho príbehu predsa len vstúpi. Ale vráťme sa k ponuke Karola Plicku. Veľkorysej a preňho samotného nepochybne i rizikovej. Štátna bezpečnosť mala martinských nepriateľov socializmu pod prísnym dohľadom, vedela o všetkom, čo sa okolo nich len šuchlo. Keby sa dozvedela o Plickovom návrhu, mohol majster, ktorého dubčekovci roku 1968 dekorovali titulom národný umelec, čakať komplikácie, v žiadnom prípade nie ďakovný list. Tak ako ho nemohol čakať ani Rudolf Chmel, ktorý si Kadlečíka, bez toho, aby to niekto vedel, prizval k spolupráci na vydaní J. M. Hurbana, či prof. Edmund Hleba, ktorý Kadlečíkovi poskytol svoje meno na vydanie knihy o Štefanovi Markovi Daxnerovi.

Plickova ponuka prišla Kadlečíkovi vhod. Bola preňho darom z nebies. Bodaj by nie, jazyková stránka! Pre absolventa slovenčiny FFUK hotová zábavka. Navyše ak Plicka dodáva: „Mám veliký zájem na tom, aby ste se věci mohl podle Vašich možností plně věnovat, soustředit se a klidne pracovat. Tento klid Vám chci plně zajistit od samého počátku. Nebudu malicherný, přeji si, aby ste byl spokojený a neměl hmotných starostí.“ A tak Kadlečík s radosťou súhlasí. Radosť, dokonca „velikou“, má však i samotný Plicka. „Není divu,“ píše už priamo Ivanovi Kadlečíkovi o tri týždne neskôr, „bude mi jedenaosmdesát roků a rád bych svoje dílo, které velmi miluji, uviděl hotové přece jen ještě jako ´předsmrtné´“. A teraz povie niečo, čo potvrdí naše tušenie, že to s tým jeho pobytom na Slovensku v medzivojnovom období, presnejšie s jeho spoluprácou s Maticou či s niektorými z jej ľudí, až také ružové nebolo: „Chápu plně Vaši současnou situaci, poznal jsem to sám na sobě až příliš dobře, i když v jiné době (ale ať to pro útěchu také víte: moje léta také v Matici slovenské v letech 1933-1938).“

Slová Karola Plicku sú nepochybne dôkazom jeho ľudskosti, ale jeho martinská situácia, i keď zaiste traumatizujúca, sa s Kadlečíkovou dá len ťažko porovnávať. Plicka sa nedočká vďaky, nie je však vystavený bezprostrednej represii. „Keď mi štátna bezpečnosť vyramovala v Martine pracovný stôl,“ spomína Kadlečík, „trvalo niekoľko rokov, kým sa ku mne komunikačne priklonil znova, kým zabudol a vylúčil z pórov pach a pachuť hnusu, poníženia, odporu, úzkosti a cudzoty...“ Plicka sa v posledných rokoch svojho medzivojnového pobytu na Slovensku už v Martine necíti tak, ako sa cítil na začiatku, môže však pracovať, môže publikovať. Pred Kadlečíkom sa však zatvoria všetky redakcie na sedem západov. Pritom zákaz publikovania nie je ešte to najhoršie, čo ho mohlo postretnúť. „Horšia vec je,“ to už hovorí on sám, „poníženie ľudskej duše, keď sa človek stane vyvrheľom, takmer kriminálnikom, ktorému sa od strachu vyhýbajú priatelia a známi.“ Karol Plicka nie je ešte ani priateľ, dokonca ani známy, a predsa osloví Kadlečíka. Pre náš príbeh o Prekrásnom Jankovi je však relevantnejšia prvá veta jeho listu, totiž želanie uvidieť svoje dielo ešte predsmrtne. Jednoznačne z nej totiž vyplýva, že Plicka autentický zápis či prepis magnetofónového záznamu nepovažoval za definitívny, hotový. Odbornej etnológii by síce takýto postup vyhovoval, Plicka sa však rozhodol postupovať tak, aby jeho objav z roku 1953 spoznala i širšia kultúrna verejnosť. Možno tak súdiť už z listu Ive Kadlečíkovej, v ktorom sa zmieňuje o „úprave jazykovej stránky“, čo nemalo byť nič iné len prepísanie Valíčkovho rozprávania zo šarišského nárečia do „čistej“ slovenčiny. Neskôr sa situácia zmení v tom zmysle, že „jazyková úprava“ prejde do úpravy literárnej, čo už môže pre etnológa Plicku predstavovať problém. Lenže Plicka je umelec. Nech robí čokoľvek, zapisuje, fotografuje, sníma folklórny objekt, vždy sa usiluje o jeho umeleckú interpretáciu. A tak keď je postavený pred dilemu, či jazyková, alebo až literárna úprava, súhlasí s tou druhou. Prosí len „o zachovávání všech pěkných i originelních dialektických tvarů i typických vazeb, ty by jako vůně jazyka neměly propadnout ´čisté´ slovenštině.“

Toto želanie však už neadresuje Ivanovi Kadlečíkovi. Adresuje ho jeho manželke Ive. Po nejakom čase, skôr kratšom než dlhšom, Ivan Kadlečík totiž preruší prácu na jazykovej úprave Plickových záznamov a začne sa naplno venovať vlastnej tvorbe. A vtedy do nášho príbehu vstupuje jeho manželka Iva, absolventka slovenského jazyka a ruštiny na FFUK v Bratislave, najprv redaktorka Krajského vydavateľstva v Košiciach, neskôr martinského Vydavateľstva Osveta. „Ja som mu najprv pomáhala,“ vysvetľuje tento obrat, ktorý zásadným spôsobom zmení Plickov zámer, „potom som postupne preberala iniciatívu, ako redaktorke sa mi pracovalo lepšie ako spisovateľovi. Nakoniec, s kratšími či dlhšími prestávkami z rozličných príčin, som celú edičnú prípravu rukopisu dokončila sama, spracovala som vyše tisíc strán prepísaných doslovne z magnetofónových záznamov rozprávania do tvaru rozprávky.“

To už Kadlečíkovci žijú v Pukanci, v dedine, ktorá bola kedysi slobodným kráľovským mestom (tiež zaujímavá analógia). Tu nachádzajú, eufemisticky povedané, čosi ako azyl. Jeden z našich najnoblesnejších esejistov tu dokonca dostáva prácu. Ba hneď dve. V jednej osobe je vedúcim knižnej predajne, široko-ďaleko jedinej, a súčasne i jej upratovačkou. Ale čo si môže želať viac, všakže? Je predsa medzi knihami! Navyše, ak sa náhodou nestará o stromy v starootcovskom sade, neobrába vinohrad, nesadí či nevykopáva zemiaky, nevčelári, netlačí kapustu či neschraňuje hnoj spod svojich barancov, môže sa, on, syn farára, vyžiť aj ako organista v miestnom evanjelickom kostole, aj keď, ako hovorí on sám, s Johannom Sebastianom si dodnes netyká. V podstate však už môže uživiť rodinu. Dokonca nielen tú. Tým, že v novom prostredí nadväzuje intenzívny kontakt s našimi a s českými disidentmi, živí aj pár ľudí z levickej ŠTB, ktorí ho majú v popise práce na plný úväzok.

Prácu v Pukanci má však aj jeho žena. S potuteľným úsmevom píše, že lepšiu než on. Lebo kým on celé dni presedí v prázdnej predajni („naši občania veľa nečítali, takže ako vedúci predajne som mal skoro vždy problémy s plnením najvyššieho zákona, totiž ročného plánu“), jeho žena sedí v neďalekom novinovom stánku, kde je väčší ruch, lebo vždy sa tam niekto zastaví, kúpi noviny, obrázkový časopis, známky, pohľadnice či cigarety. Isteže, je to unikum, aby žena s akademickým vzdelaním, v tom čase už známa vydavateľská redaktorka, sedela v novinovom stánku. Ale zas na Slovensku nič nové. V meste mojej mladosti v Banskej Bystrici posledné roky svojho života sa krčila v maličkej trafike nositeľka štátnej ceny za literatúru Terézia Vansová. Aj keď predsa je tu len maličký rozdiel. Tá trafika bola jej. V každom prípade Iva Kadlečíková, dáma do koča i do voza, svoje zamestnanie za tragédiu nepovažovala. Rozhodne sa tu cítila „slobodnejšie“, než v martinskej Osvete, kde jej mnohí kolegovia a šéfovia, ako svedčí jej muž, všemožne a rafinovane strpčovali život.

Pravdaže, Pukanec nie je žiadna idyla. Našťastie je tu rodina a – Plickove folklórne záznamy. Ako už vieme, postupne ich od Ivana Kadlečíka prevzala jeho žena, pričom to bola ona, ktorá paradoxne prekročila svoj redaktorský tieň a od ich štandardnej jazykovo-redakčnej úpravy prešla k ich autorskej literárnej interpretácii. Zrozumiteľnejšie povedané, rozprávania Karola Valíčka prepísala do tvaru rozprávky. „Z pôvodných záznamov sa postupne vylúplo jadro ako z orecha,“ hovorí ona sama o svojom postupe. „V šupke zostali prerieknutia, opakovania, ktoré vznikli náhlou stratou pamäti a vypĺňali pauzy za každú cenu, malé i väčšie zjavné omyly, zapríčinené rozprávaním v nepriaznivom prostredí alebo s veľkým časovým odstupom od posledného rozprávania rozprávky.“ Pravda, Kadlečíková urobila omnoho viac. Okrem toho, čo uvádza, zasiahla do kompozície, syntaxe i lexiky Plickovho rozprávača, ale vždy v súlade s jeho sociálno-kultúrnou identitou i s kánonom rozprávky. Na rozdiel od mnohých adaptátorov folklórnej rozprávky, ktorí ju upravovali tak, že zachovali len jej holý sujet a ostatné z vaničky vyliali, Kadlečíková zachovala jej pôvodnú magickú atmosféru, rozprávkovú insitnosť. Pritom neraz postupovala na spôsob Dobšinského, ktorý na rozdiel od Samuela Reussa vnímal rozprávku už nie ako historický doklad, ale dôkaz tvorivých schopností ľudového rozprávača, a preto etnologický zápis nereprodukoval, ale tvorivo rozvíjal. Dokonca z niekoľkých sujetových variantov vytváral variant optimálny. Že to robila i Kadlečíková, dokazuje jeden z Plickových listov: „Skĺbením toho najlepšieho, čo ktorá z rozprávok prinášala, vznikla verzia, ktorú pokladám za najdokonalejšiu.“

Presvedčivejší dôkaz o  autorskej participácii Ivy Kadlečíkovej na celom projekte už ani nemožno uviesť. Čo však treba pripomenúť nevyhnutne, je fakt, že Kadlečíková počas celej práce bola v pracovnom kontakte s profesorom Plickom – písomnom aj osobnom: „Priam úzkostlivo sledoval, či sa zachovávajú všetky pekné a svojrázne dialektické tvary, či sa ponecháva originálna dikcia.“ V tejto súvislosti treba pripomenúť, že v Plickových listoch, ktoré doslova konšpiratívnym spôsobom prichádzajú do Pukanca, nie sú len cenné pripomienky, ale i pravidelné štipendium. Kde ho či kde naň Plicka zobral, nevedno. V každom prípade svoj sľub z prvého listu Ivanovi Kadlečíkovi, že sa pokúsi vytvoriť mu také podmienky, aby pri práci s jeho rozprávkami nemal hmotné starosti, dodržal.

Koncom 70. rokov Kadlečíková mala prevažnú časť Valíčkovho rozprávania spracovanú. Od tejto chvíle sa Plicka sústreďuje na jeho zverejnenie. Jeho zámerom je vydať koedičné vydanie slovenskej verzie v martinskom vydavateľstve Osveta a českej v pražskom vydavateľstve Panoráma. A teraz nasleduje prekvapenie, nepochybne nielen pre literárnych folkloristov, ale i pre normalizačným režimom perzekvovaných Kadlečíkovcov. V liste z 28. marca 1984 im Karol Plicka píše: „O tom, jaký význam se připisuje vydání těchto pohádek, výmluvně svědčí to, že vstupní stať (překrásnou!) napsal sám básník a ministr Miroslav Válek. Knihu ilustruje (jedinečně!) přední slovenský výtvarník Albín Brunovský. Který autor by si mohl přát víc?“

Viem si predstaviť ten úžas na tvárach Kadlečíkovcov, keď čítali Plickov list. Veď kým pre českého ministra kultúry boli jeho disidenti symbolom ideologickej zvrátenosti a najradšej by ich mal všetkých pod zámkom na Boroch alebo kdesi na Madagaskare, Miroslav Válek si svojmu disidentovi či jeho manželke ide napísať úvod ku knihe. Je starý pán Plicka vôbec pri zmysloch? Nie, to nemôže byť pravda! Zabudol vari, že v čase, keď mu on potajme zadával prácu, aby mu duševne i materiálne pomohol, „moje meno i priezvisko,“ to už svedčí sám Kadlečík, „válkovskí, šmatlákovskí, plávkovskí a iní normalizátori vygumovali z národnej kultúry, akoby som sa nikdy nenarodil.“

Ale nechajme Kadlečíkovcov v ich údive a vráťme sa k našej rekonštrukcii.

Po Plickovi, Valíčkovi a Kadlečíkovcoch objavujú sa v našom príbehu dve ďalšie osobnosti. Prekvapením je, že sa doň dostal Miroslav Válek. Zo spomienky diskriminovaného Jaroslava Rezníka, ktorý Miroslava Válka na začiatku 70. rokov požiadal o pomoc a minister mu vyhovel (dodávam nielen jemu), možno predpokladať, že podobná situácia nastala aj v polovici 80. rokov. Pravda, tentoraz už nešla hora k Mohamedovi, ústretový krok, ktorý mal odštartovať zmenu postoja režimu ku Kadlečíkovcom, urobil v podobe úvodu k rozprávkam rumunských Slovákov, k úvodu skutočne „překrásnemu“, sám minister. Pred takýmto gestom klobúk dolu! Možné – a oveľa pravdepodobnejšie – je však iné vysvetlenie. Trebárs také, že Plicka v čase, keď Kadlečík svojimi ilegálnymi literárnymi a publicistickými textami, uverejňovanými doma i v zahraničí, pravidelným stretávaním sa s Ludvíkom Vaculíkom, autorom chýrneho protikomunistického manifestu Dvetisíc slov, poriadne brnká Válkovi a ľuďom z ŠTB na nervy, nemohol zverejniť fakt, že je to on, národný umelec Karol Plicka, ktorý pekných pár rokov spolupracuje a podporuje slovenského disidenta a jeho rodinu, a tak Kadlečíkovú pred Válkom zatajil. Válek teda netušil, že píše úvod ku knihe, ktorá nevznikla v Plickovej Prahe, ale v Kadlečíkovom Pukanci. O tejto mojej domnienke svedčia jeho slová, že národný umelec Karol Plicka „spracoval“ neznáme slovenské ľudové rozprávky, resp. že „Plicka neobyčajne citlivo zaobchádza s textom“. O Kadlečíkovej, ktorá vlastne urobila to, čo pripisuje Plickovi, sa nezmieňuje ani slovkom. Aj keď na druhej strane jeho konštatovanie, že prítomné rozprávky vyvolávajú silný čitateľský zážitok, lebo každá z nich je svojím spôsobom unikátna, musia lahodiť Kadlečíkovej uchu. V roku 1984 však Kadlečíková a jej muž o týchto slovách nevedia. Plicka im oznamuje len holý fakt, že úvod ku knihe napísal básnik a minister Miroslav Válek a že on Karol Plicka dúfa, „že se mi konečně podaří, aby stě mohli vystoupit z anonymity“. Či sa mu to však podarilo dosiahnuť, hoci len tirážnym oznamom v knihe, nevieme. Nevedia to dokonca ani samotní Kadlečíkovci. Vzájomná komunikácia medzi nimi a Plickom akoby sa v tom čase nejako skomplikovala či prerušila, pretože až o dva roky dostanú od svojho priateľa list, z ktorého sa dozvedia, že v roku 1984 vyšiel český výber z rozprávok, na ktorom niekoľko rokov pracovali, a že im ho pošle. Prečo tak neurobil skôr, nevedno. Napokon, neurobil to ani tentoraz. Namiesto knihy prišiel do Pukanca už len oznam, že profesor Karol Plicka 6. mája 1987 zomrel.

Po napísaní tejto časti nášho príbehu som mal akýsi čudný pocit. Existuje vôbec táto kniha? Už skôr som sa dozvedel, že Kadlečíkovci ju dodnes nemajú, dokonca ju na vlastné oči ani nevideli. Zavolal som synovi Albína Brunovského Danielovi, o ktorom ešte bude reč, v nádeji, že o knihe vie. Vedel, ešte viac však jeho sestra Hana Ondrejičková, šéfka knižnice v BIBIANE, medzinárodnom dome umenia pre deti, ktorá mi vzápätí telefonuje, že v pozostalosti ich otca sa kniha našla. Práve teraz ju drží v ruke.

Prvé, na čo sa pýtam - je v nej meno Ivy Kadlečíkovej?

„Nie, nie je,“ dostávam stručnú odpoveď. Potom nasleduje to ostatné: kniha sa volá Z kytice slovenských pohádek Karla Plicky. V podtitule sa uvádza „Pohádky zapsal Karel Plicka, ze slovenštiny přeložila Marie Racková“, úvod napísal Miroslav Válek. Výber pozostáva zo siedmich rozprávok a tromi grafikami ho ilustroval Albín Brunovský.

Takže teraz to máme na spôsob Brunovského grafík – čierne na bielom. Ale mentorovať na adresu Karola Plicku nemienim. Pravda, mohol o úvod požiadať aj neministra, hoci Milana Rúfusa, ktorý na rozdiel od Válka bol celý svoj život bytostne spätý s rozprávkou, a on by mu ho bol nepochybne napísal. No ale stalo sa. Napokon, kto by nechcel mať vo svojej knihe úvod ministra, najmä ak ten minister bol, či sa to niekomu z jeho ideologických odporcov páči alebo nie, aj pozoruhodným básnikom. A že si Plicka pripísal to, čo jeho celkom nebolo? Urobili to niekoľkí, ktorí tým Kadlečíkovcom vlastne pomáhali – Chmel, Hleba či Cyril Kraus. Ostatne, raz i tak vyjde všetko najavo.

A vyšlo. No, vyšlo...

Roku 1995, deväť rokov po smrti Karola Plicku a štyri roky po smrti Miroslava Válka, martinské vydavateľstvo Osveta pri príležitosti nedožitých stých narodenín Karola Plicku vydalo v honosnej úprave knihu „slovenských rozprávok z Rumunska“ Zámok na horúcom mori. Na titulnom liste je výrazne uvedené - „rozprával KAROL VALÍČEK, zapísal KAROL PLICKA, ilustrovala KATARÍNA ŠEVELLOVÁ“. Meno Ivy Kadlečíkovej je uvedené len nenápadným písmom na tirážnom liste. Aj to pod všetko a nič nehovoriacom označením „edične pripravila“. A keďže redakcia uverejnila úvod Miroslava Válka, ten istý, ktorý bol publikovaný roku 1984 v českom výberčeku, čitateľ, hoci je už niekoľko rokov po „nežnej revolúcii“ a nejedna utajovaná pravda, či mystifikácia vychádza na svetlo božie, zostáva v tom, že ide výlučne o umelecký produkt Karola Plicku. Našťastie nejakým zázrakom sa stalo, že po záverečnej rozsiahlej eseji Karola Plicku, ktorá je cenná najmä tým, že čitateľovi sprostredkúva atmosféru kontaktu etnológa s ľudovým rozprávačom, redakcia pripojila aj krátku edičnú poznámku. Pre Ivu Kadlečíkovú, ktorá ju napísala, je cťou, že síce odtajnila, čo bolo dovtedy utajené, že totiž to bola ona, čo Plickove magnetofónové záznamy zliterárnila, urobila to však taktne, bez toho, aby strhávala na seba pozornosť. Karol Plicka „s veľkou láskou pripravoval túto knihu,“ hovorí na záver, „a my ju s úctou k nemu predkladáme slovenskej verejnosti“. Čitatelia, ktorí sa prepracúvajú až k záverečným edičným poznámkam, mali tak šancu po prvý raz sa dozvedieť, že s autorstvom rozprávok rumunských Slovákov je to o niečo zložitejšie, ako to vyzerá z pohľadu titulného listu. Inak o okolnostiach, ktoré obostierali spoluprácu Plicku s jeho disidentskými priateľmi, Kadlečíková nieže veľa nehovorí, nehovorí vôbec. Akoby okolo ich pukanského domu ešte stále krúžila tajuplná čierna volga s levickou poznávacou značkou!

Čo sa týka ilustrácií, Osveta nenadviazala na české vydanie rozprávok rumunských Slovákov a ich rozšírený variant dala ilustrovať výtvarníčke Kataríne Ševellovej. Či predtým oslovila Brunovského a ten z nejakého dôvodu na túto ponuku nereflektoval, alebo o vydaní ani netušil, nevieme. Brunovský nám to už nepovie a jeho syn Daniel o tom nevie nič. A tak možno len konštatovať, že Plickova túžba, aby rozprávky rumunských Slovákov ilustroval Albín Brunovský, zostala splnená len čiastočne – v miniatúrnom českom vydaní.

Slovenské vydanie vychádza bez ilustrácií Albína Brunovského. Na druhej strane treba objektívne dodať, že Katarína Ševellová odviedla dobrú prácu. Je to jej excelentný ilustračný výkon.

Týmto konštatovaním, ktorým sa príbeh o Prekrásnom Jankovi rozšíril o ďalšie dve osoby, Albína Brunovského a Katarínu Ševellovú, sa naše rozprávanie ešte stále nekončí. Vlastne názov Prekrásny Janko ako titul knihy v polovici 90. rokov ani nejestvuje. Jeho čas prichádza až o pätnásť rokov neskôr, keď syn Albína Brunovského Daniel, jablko, čo nepadá ďaleko od stromu, sa ako novoetablovaný vydavateľ, zakladateľ vydavateľstva VirVar, rozhodne vydať už nie torzovitý, ale kompletný súbor štyridsiatich dvoch rozprávok rumunských Slovákov a dá mu názov PREKRÁSNY JANKO. Daniel Brunovský nie je v tomto prípade len osobou do počtu. Aj keď jeho meno nie je v knihe nikde uvedené, do nášho výpočtu osobností osudovo spojených s rozprávkami rumunských Slovákov bez akýchkoľvek pochybností patrí. Jeho zásluhou sa totiž definitívne napĺňa Plickovo želanie, aby dielo, ktorému venoval toľko rokov života, ilustroval Albín Brunovský. Plicka si Brunovského nevyhliadol náhodne. Z rôznych indícií je zrejmé, že ho obdivoval a bol vnútorne presvedčený, že barokovou monumentalitou, magickou atmosférou kongeniálne korešponduje s monumentalitou a magickosťou ľudovej rozprávky. Z listu, ktorý napísal Albínovi Brunovskému rok po vydaní miniatúrneho pražského výberu, ktorý Hana Ondrejičková považuje skôr za bibliofílskú prezentáciu celého projektu než za štandardnú predajnú knižku, nielenže vyjadruje „svůj úžas“ z troch jeho grafík, ale ho naliehavo prosí o ilustrovanie ďalších zväzkov: „Proč Vám dnes píši: prvý ze čtyř dílů mých slovenských pohádek z Rumunska je hotov a připraven do tisku. Uvědomuji si, že jste zaměstnán jako nikdo z našich výtvarníků, a právem... a přece se na Vás obracím se snažnou prosbou, abyste se smiloval nad těmito pohádkami a přijal je za věc svého srdce. Jen Vy můžete vytvořit velkou kongeniální symbiózu vrcholného díla výtvarného a geniálního umění lidového. Jak se sám přesvědčíte, vytváří se tu po více než stoletém odstupu pokračování díla P. Dobšinského.

A tady Vás nikdo nemůže zastoupit.

Smilujete se? Opravdu si vůbec nedovedu představit, že by to mohl být někdo jiný. Kdybych u Vás neuspěl a měl vydat pohádky jako němé (obrazy jsou tu přece hudbou), to bych velmi, velmi litoval jako velké životní zklamání.“

A Brunovský sa zmiloval. Po pôvodných piatich grafických listoch (tri z nich sa dostali do bibliofílskej verzie) vytvára ďalšie. Z vydavateľského projektu postupne z doteraz neobjasnených príčin zišlo, podľa Hany Ondrejičkovej rozprávková téma však jej otca oslovila natoľko, že v jej stvárňovaní pokračoval naďalej. Vďaka tomu mohol Daniel Brunovský popri piatich grafických listoch, ktoré dokázateľne súvisia s Plickovou prvou knižkou, kompletný rozprávkový súbor Prekrásny Janko doplniť otcovými grafickými listami, ktoré boli inšpirované rozprávkovými motívmi „plickových“ rozprávok.

Daniel Brunovský však Prekrásnym Jankom urobil ešte čosi navyše. Presným vymedzením participácie jednotlivých tvorcov – rozprával Karol Valíček, zapísal Karol Plicka a upravila Iva Kadlečíková – definitívne zobjektivizoval jeho príbeh, pod čím treba rozumieť, že konečne vyviedol z anonymity tú, ktorá unikátny odborný čin Karola Plicku zmenila na unikátny čin umelecký. Jeho zásluhou sa tak konečne napĺňajú Plickove slová z roku 1984 adresované Kadlečíkovcom: „Přejí Vám hodně trpělivosti, která se nakonec jistě změní na radost z účasti na úkolu, který možno považovat za jedinečný. Jde přece o slovenské pohádky! A pohádky jedinečné! Myslím, že čas pracuje příznivě i pro Vás: nebude třeba anonymity Vaší práce. Vaše jméno se bude pojit s dílem nejvyšších kulturních hodnot.“

Prirodzene s „dílem nejvyšších kultúrních hodnot“ sa bude spájať nielen ich meno, ale i meno Albína Brunovského, ktorý svojimi grafickými listami emocionálny rozmer rozprávok rumunských Slovákov znásobil do tej miery, že bez jeho „hudby“ sú tieto rozprávky nepredstaviteľné.

A čo dodať na záver príbehu knihy, ktorej podstatou je rozprávkový výmysel?

Že nielen knihy, i rozprávky majú svoje osudy. A čo ešte knihy rozprávok! Cez mnohé z nich, cez Prekrásneho Janka rozhodne, sa možno prepracovať až k osudom ľudí, ktorí si rozprávkou poľudšťovali čas, v ktorom im prichodilo žiť.

Nemá teda pravdu Ivan Kadlečík, keď hovorí - najpravdivejšie na svete sú rozprávky?